Piatok 25. september 2015 bol očakávaným dňom. Vyše 50 žiakov našej školy spolu s pani učiteľkami už o pol siedmej ráno nabralo kurz- smer Bratislava. Mala som šťastie byť jednou z trojice, zabezpečujúcej pedagogický dozor počas exkurzie s programom Európsky deň jazykov a výstava Titanic.

Sedíme v pohodlnom autobuse, deti sú pokojné. Aj napriek zdanlivej pohode sa dá vycítiť netrpezlivosť a očakávanie. Po krátkych zastávkach na osvieženie je tu konečne hlavné mesto. Vodič nás bezpečne vysadí v jeho centre a my sa uberáme na Hviezdoslavovo námestie. Po našej ľavici sa týči hrad a Dóm sv. Martina, vpravo zbadáme starú budovu SND. Celé námestie je pokryté stánkami, kde jednotlivé jazykové inštitúty núkajú propagačné a učebné materiály. Množstvo študentov a žiakov z rôznych kútov Slovenska okrem stánkov zaujal aj program na tribúne. Stretávame tu našich „bývalých“- žiakov, ktorí vyrástli z lavíc našej školy a teraz úspešne študujú na Gymnáziu v Kysuckom Novom Meste. Tiež sa prišli pozrieť. Európsky deň jazykov si pripomíname už od roku 2001 každoročne 26. septembra z iniciatívy Rady Európy, Štrasburg. Jeho cieľom je podnietiť 800 miliónov Európanov zo 47 členských štátov Rady Európy, aby sa bez ohľadu na vek, v školách aj mimo nich, učili viac jazykov. S presvedčením, že jazyková rozmanitosť je nástrojom na dosiahnutie väčšieho interkultúrneho porozumenia a kľúčovým prvkom bohatého kultúrneho dedičstva nášho kontinentu, Rada Európy podporuje mnohojazyčnosť v celej Európe. Každoročne sa sprievodného podujatia v Bratislave zúčastňujú aj žiaci našej školy. Dve hodinky strávené v srdci Bratislavy ubiehajú rýchlo. Je čas presunúť sa za Dunaj- do výstaviska Incheba, kde sa „nalodíme“ na najznámejšiu, najluxusnejšiu a údajne nepotopiteľnú loď. Čaká nás Titanic. Pri vstupe každý dostane palubný lístok- vstupenku na loď. Na lístku si môže prečítať meno skutočného pasažiera, číslo kajuty, v ktorej sa bude plaviť, ako aj dôvod plavby za more. Podľa palubného lístka sa volám pani Alison Hudson, vraciam sa domov, do Kanady, spolu so svojou zámožnou rodinou. Som pasažierka 1. triedy v kajute C-22. Po ukončení prehliadky výstavy si každý účastník overí, či potopenie lode prežil. Čakám, ako dopadnem. Pred tým však vstupujeme na loď. Víta nás známe schodisko s anjelom – všetci ho poznáme z filmu J. Camerona. Podobne aj dvojité dvere, ozdobené kovovým tepaním. Práve jeho pozostatky vylovili zo dna Atlantiku a teraz sme ich mohli obdivovať v skutočnosti. Cez dlhú osvetlenú chodbu na hornej palube vchádzame ku kajutám prvej triedy. Sú luxusné, v empírovom štýle. Kajuty tretej triedy mi pripomínajú ubytovanie v pionierskom tábore – dve poschodové postele pri stenách, jedna stolička. Realistické zariadenie kajút dopĺňajú autentické predmety, vylovené zo dna oceánu na mieste katastrofy – pánsky oblek, ponožky, sada porcelánového riadu, flakóny s voňavkami, barometer z lode, kovové nity, kožené kufre a množstvo ďalších. Prehliadka všetkých pohltí, nevnímame, ako ubieha čas. Nakoniec zisťujem, čo sa vlastne stalo s pani Alison Hudson ( skutočná cestujúca, ktorej meno som mala na palubnom lístku-vstupenke). S poľutovaním zisťujem, že pani Hudson bola nezvestná. Znamená to jediné- potopenie nepotopiteľnej lode neprežila. Spolu s ňou neprežil ani jej manžel a dve malé deti. Podobne ako ja, aj naši žiaci sa takto viac dozvedeli o konkrétnych osudoch skutočných cestujúcich Titanicu. Na záver ešte pár snímok na makete provy lode so zábradlím, známej z filmu, kde stála Kate Winslett s rozpaženými rukami – a musíme vystúpiť z lode aj z minulosti. Čaká nás posledný bod programu- návšteva obchodného centra Avion. Ako ináč, deti by si exkurziu bez návštevy obchodov nedokázali predstaviť. Nesklameme ich a v Avione sa zdržíme ďalšie dve hodinky. Potom už len cesta večernou diaľnicou a bezpečný príchod domov. Náročný, ale krásny a poučný piatok pre deti aj nás, vyučujúcich končí po 20.00 hodine. Nevadí, je tu víkend a čas na oddych.Za nádherný program exkurzie a jej bezchybné organizačné zabezpečenie ďakujeme pani učiteľkám Edite Vargovej a Petre Krištofíkovej.

Iveta Petrovová a žiaci 6.-9. ročníka