Galéria žiackych prác

ozio_gallery_nano

pero

Ak niekto rád športuje, možno z neho bude úspešný športovec, ak má niekto záľubu písať príbehy, možno z neho bude slávny spisovateľ...

 Moja Perla

        Cez zatvorené dvere kúpeľne počujem známe škrabkanie. Perla! Moje najmilšie, najprítulnejšie a najkrajšie mačiatko. Otvorím dvere. Stojí tam so vztýčeným chvostom a pohľadom malej šelmy so zamatovými labkami. Vy, čo nepoznáte reč zvierat, nemôžete vedieť, že v tej chvíli mi vyčítavo hovorí: „Ahoj, dlho si sa sprchovala!“  Má hebkú sivú srsť, na ktorú je moja mačka pyšná a aj ja. A pre lepšiu predstavu, má oči modré ako nezábudky a krk jej zdobí červená mašľa. Však ju už aj vy milujete? Že nemáte radi mačky? Tak to nebudeme kamaráti.

      Zoznámili sme sa na moje narodeniny. Totiž, dostala som ju ako darček. Malé sivé klbko s červenou mašľou, ktoré driemkalo na belasom vankúšiku na dne košíka. Viem sa veľmi hlučne radovať a vtedy som bola taká rozrušená, až som to mačacie chúďatko zobudila. Otvorilo smiešnu ružovú papuľku a zaklipkalo na mňa svojimi modrými očami. Bola som z nej taká unesená...!

      Moja Perla si pomaly začala u nás zvykať. Príhody s ňou sú nezabudnuteľné. Aj tá, ako sme nezavreli dvere bytu. Samozrejme, Perla to hneď využila! Prekĺzla cez dvere práve vtedy, keď vyšiel na chodbu sused so svojím labradorom. Stretli sa. Nasledoval rozhovor: „Haf!“ „Sssssssss!“ Vybehla som na chodbu a vrieskala ako zmyslov zbavená, bála som sa o ňu. No ona len zasyčala, zhrbila chrbát a on sa utiahol. Neverila som vlastným očiam! Žeby sa jej zľakol?  Zdvihla som ju rýchlo na ruky a s mamou sme sa doma od smiechu skoro popukali. Moje roztomilé mačiatko!

      Ale takmer som zabudla, čo som vlastne chcela. Mojou veľkou záľubou je písanie príbehov a keď nejaký napíšem, vždy si ho prvá vypočuje Perla. Mám pocit, že ona mi naozaj rozumie najlepšie. Keď niekto napíše príbeh a chce ho niekomu venovať, je to väčšinou nejakej blízkej osobe. Ja som sa rozhodla písať príbehy, ktoré venujem svojej mačke. Veď možno vďaka nim raz budem slávna ja aj  moja Perla!

Kde bolo, tam bolo, boli raz dve planéty. Totálne odlišné, ale napriek tomu rovnaké. Boli od seba vzdialené mnoho biliónov kilometrov a nevedomky na seba pôsobili. Boli si navzájom Slnkom aj Mesiacom. Vo vesmíre neboli žiadne iné planéty, hviezdy, iba ony dve. Prvá planéta sa volala Biela a druhá Čierna.

Biela planéta bola tá najkrajšia planéta, akú ste kedy videli. Bola živá, farebná, žiarivá, neskutočne krásna. Kam ste sa pozreli, tam boli pestrofarebné vtáky, motýle, zeleň, kvety, more a vždy usmievajúci sa ľudia. Boli k sebe milí, srdeční, mali sa radi, rešpektovali sa, správali sa k sebe úctivo. Radovali sa z každého dňa prežitého na planéte. Panovala tam spravodlivosť. Nikto sa nemusel báť o svoj život. No proste, bola to planéta ako lusk...

Kyberšikana je vysmievanie alebo vyhrážanie sa niekomu na internete. Je to zastrašovanie dotyčného, zvyčajne veľmi citlivého. V súčasnosti je kyberšikana trendom v niektorých horších teenagerských skupinách. Zabávajú sa na osobe, ktorá sa nemá ako brániť. Mali by si však položiť dôležitú otázku – čo z toho vlastne majú? Prinesie im šikanovanie niekoho prostredníctvom internetu úspech, šťastie alebo lásku? Nie. Iba sa spravia zaujímavými pre svoju partiu. Ako môže vôbec niekto nazvať kyberšikanu len neškodným žartom? Ľudia (samozrejme, len niektorí) robia kvôli kyberšikane zúfalé činy. Iní majú šťastie a niekto im pomôže. Zveria sa najbližším a tí im pomôžu.