Fotografie Slovenska

Strečniansky hrad  (nazývaný aj Strechun, Strechyn, Streczen, Streczan alebo Strežín) je rekonštruovaná zrúcanina stredovekého hradu nepravidelného pôdorysu, rozvíjajúceho sa okolo centrálneho jadra. Hrad sa nachádza 11 km od mesta Žilina po ceste E 50 (smer Martin) na 103 m vysokom brale nad riekou Váh. Pod hradom leží časť obce Strečno. Spolu s hradom Starhrad vytvára výraznú krajinnú dominantu vstupu do Strečnianskeho priesmyku. V súčasnosti je hrad zapísaný na zozname národných kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky. V priestoroch hradu sa nachádzajú expozície Považského múzea v Žiline

Raná história

Poloha dobre kontrolovateľného vyvýšeného skalného brala, týčiaceho sa nad riekou a cestou v zúženom priestore Strečnianskeho priesmyku bola významným predpokladom pre umiestenie opevneného strážneho objektu. V období mladšej doby železnej až staršej doby rímskej bol hradný kopec sídliskom púchovskej kultúry.

Vznik a formovanie hradu

Prvá písomná zmienka o kamennom hrade pochádza z roku 1316, kedy sa spomína Strečnianske panstvo. Je zrejmé, že panstvo musí mať nejaké hlavné sídlo v podobe hradu. Vtedy však z neho stála pravdepodobne len veža. Založenie hradu sa pripisuje rodine Balašovcov. Hrad vznikol na staršom základe, pravdepodobne slovanského hradiska. Do obdobia 1. ½ 14. storočia je datovaný vznik jadra hradu polygonálneho pôdorysu o ploche cca 400 m², tzv. malého hradu pozostávajúceho z hranolovitej strážnej veže, cisterny vyhĺbenej v skalnom masíve a menšej obytnej budovy umiestnenej v severovýchodnom rohu opevnenia. Hrad už od začiatku svojej existencie slúžil ako ochranca mýtnej stanice, ktorá sa nachádzala pri brode cez rieku Váh pod hradom. Hrad sa spomína v čase vlastníctva Matúšom Čákom ako stredisko väčšieho feudálneho panstva Strečna. Na konci prvej polovice 14. storočia došlo k dobudovaniu predhradia. Následne, začiatkom 15. storočia získala hrad kráľovná Barbora Celjská, ktorá vybudovala severný palác a hradnú kaplnku. Vstup sa presunul do Branskej veže vybavenej predbránim. Došlo taktiež k výstavbe druhej hranolovitej veže, zakončujúcej severné predhradie. Premena hradu na celistvý opevnený objekt zakončila výstavba hradieb spolu s 3 baštami podkovovitého tvaru a baštou tvaru poloblúku chrániaceho hlavnú bránu. Súčasťou areálu bola aj studňa hlboká 88 m nachádzajúca sa na hlavnom nádvorí. Po období stavebného rozvoja hradu, nastal začiatkom 16. storočia, úpadok hradu spôsobený zmenou majiteľov. V rokoch 1444 až 1469 bol majetkom Pongrácovcov z Liptovského Mikuláša, ktorí vlastnili aj neďaleký Starý hrad. Potom rýchlo menil majiteľov. Z nich treba spomenúť najmä Pavla Kinižiho, Jána Zápoľského, Mikuláša a Petra Kostkovcov. Tento stav zvrátil až prechod do majetku Mikuláša a Františka Dersffy v 2. polovici 16.storočia, kedy došlo k sérii renesančných prestavieb.

Renesančné úpravy

Vystavaná bola branská budova s arkádou v severnom hrade a taktiež bolo upravené opevnenie novo dimenzované na odolnosť proti delostreľbe, ktorá v ranom období hradu nebola nevyhnutná. Konkrétne, postavili sa 2 polkruhové bastióny na severe a hranatý bastión na juhu.

Barokové úpravy

Od polovice 17. storočia nastávala ranobaroková prestavba opevnenia za obdobia vlastníctva Františka Vešeléniho. Vybudované boli 3 bastióny, na severnej a južnej strane opevnenia a jeden orientovaný západne medzi nimi. V tomto čase hrad nadobudol najväčšiu plošnú veľkosť, ktorú už nikdy v nasledujúcich obdobiach nenadobudol späť. Úpravy súviseli s prípravou Veselényho sprisahania – protihabsburského povstania v rokoch 1663/64. Po potlačení sprisahania obsadili hrad kurucké vojská Imricha Tököliho. V tej dobe išlo o najmodernejší hrad stredného Považia, ktorý predstavoval riziko pre cisára Leopolda I. Po nadobudnutí hradu po opätovnom dobytí dal hrad zbúrať, konkrétne v roku 1698. Za obeť tohto rozhodnutia padlo opevnenie, ktoré bolo kompletne zbúrané, studňa bola zasypaná a na budovách boli odstránené strechy, okenné a dverné výplne, čo v konečnom dôsledku znamenalo pre hrad totálnu deštrukciu.

Obdobie úpadku

Po tomto období hrad vystriedal mnoho majiteľov, no nikdy ho nenavrátili do podoby z konca 17. storočia. Na stave hradu sa negatívne podpísal aj odpredaj Samuelovi Hahnovi začiatkom 20. storočia, ktorý hrad začal rozoberať a predávať ako stavebný materiál. V roku 1944, od 31. augusta do 3. septembra počas Druhej svetovej vojny prebiehali v Strečnianskej tiesňave boje (Bitka v Strečnianskej tiesňave) Slovenského národného povstania medzi Nemeckými skupinami Ohla a Junga a 1. Československou armádou spoločne s partizánmi. Počas týchto bojov bol hrad poškodení nemeckým delostreleckým útokom na pozície Československej armády na hrade. Zlý stav hradu bezprostredne ohrozoval bezpečnosť premávky na hlavnej komunikácii vedúcej pod ním. Z tohto dôvodu sa začalo v 60. rokoch 20. storočia hovoriť o akútnej nutnosti rekonštrukcie.

Rekonštrukcia

Tá začala nakoniec až v roku 1974 a trvala 21 rokov do roku 1995 práve pre jej technologickú a finančnú náročnosť. Rekonštrukcia však nebola šťastná pre použitie veľkého množstva nových priznaných betónových konštrukcii z pohľadového betónu, čo malo za následok celkovú zmenu charakteru hradu. Pôvodne tvorili hradné zrúcaniny, zvyšky palácov, kaplnky a veží, vklinené do skalného masívu, s prírodným rámcom krajiny jednotný kompozičný celok. Po začatí konzervačných prác na korunách murív, ktoré sa uskutočnili začiatkom nášho storočia, sa veľa nezmenilo. Potom však nastalo obdobie veľkých „záchranných“ prác, ktoré prinieslo aj potrebné statické zabezpečenie hradnej skaly, ale silueta hradu ako aj jeho historická hodnota, značne utrpela.

Súčasný stav

V interiéri sa nachádza expozícia Považského múzea v Žiline. Vystavené exponáty prezentujú archeologické nálezy z okolia Žiliny, a taktiež celkovú históriu hradu.

Fotogaléria:

Turistická mapa: