V jednoduchosti je krása

       Za siedmimi kozmetickými salónmi, tromi kaderníctvami a dvanástimi butikmi so zahraničnou módou žije v ružovom paláci princezná Pinky Bloom.  Všetko, o čo sa zaujíma, je móda. Radcovia zháňajú najnovšie módne časopisy, kráľovskí krajčíri majú roboty až nad hlavu... Lebo povedzme si to na rovinu, vyhovieť princeznej nie je vôbec ľahké. Toto je ona: plné skrine šiat, ružový kvet vo vlasoch a gélové nechtíky. Dokonca aj jej kŕdeľ mačiek má gélové pazúriky. Každý inej farby! A aby toho nebolo málo, naša princeznička nariadila, že aj v celom kráľovstve musia mať všetky mačky gélové nechty. Kto toto poruší, bude o necht kratší. Určite si myslíte, že chodila aj na súťaže krásy a máte pravdu. Chodila. Ale nesúťažila so svojou krásou, ale s krásou svojich mačičiek. Chodila s nimi na všetky mačacie súťaže a všade aj vyhrávala. Veď nikto si ju nechcel pohnevať. Až pokiaľ sa nestala táto vec!

      Konala sa ďalšia súťaž a v porote bol aj princ Eduard, do ktorého bola naša Pinky Bloom už dávnejšie zamilovaná. Všetko prebehlo hladko, všetky súťažné disciplíny mačky zvládli, aj promenádu v kožuchoch. A zrazu to tu bolo. Vyhodnotenie! „... a vyhráva mačička Perla!“      

       Pinky Bloom si pozrela menovky každej svojej mačky: Lili, Baby, Sisa, Nina, Tini, Naty...No Perla medzi nimi nebola. „Určite sa museli zmýliť!“ hovorila si v duchu. No mýlila sa ona. Na parket pribehla úplne obyčajná mačička v sivom kožušteku s červenou mašľou pod krkom. „Gratulujeme!“ povedal princ Eduard a odovzdal jej cenu. Naša princeznička sa rozhnevala, dupla nôžkou v ružovej črievičke a tvár jej od zlosti tiež zružovela. Vykročila a jej Gucci kabelka sa ocitla na princovej hlave.

 „Óóóóóó´!“ skríkli všetci naraz. Asi by ste očakávali, že sa princ nahneval. Ale on k nej pristúpil, uklonil sa a kabelku jej podal so slovami: „Drahá princezná, v jednoduchosti je krása.“

      Princezná sa zahanbila a keď sa vrátila naspäť do kráľovstva, dala zrušiť svoj nezmyselný zákon o gélových nechtoch. A dokonca aj svoje mačky zbavila farebných pazúrikov a prefarbených kožúškov. Boli z nich zrazu úplne obyčajné mačky, ktoré v kráľovstve chytali myši.

      A čo bolo potom? Princ sa dozvedel o múdrom rozhodnutí princeznej a keďže sa mu tiež páčila, požiadal ju o ruku. Svadba bola úplne jednoduchá. Princezná mala biele šaty s vlečkou, vo vlasoch ružový kvet – veď sa aj tak volala Pinky Bloom a mačky – družičky zasa biele mašle. Všetci boli šťastní! Veď kto by nebol, keď sa z našej namyslenej princeznej stala spravodlivá kráľovná.

 „No? Páčilo sa ti to?“ Perla len zívla, obtrela sa mi o nohy, vyskočila na moju posteľ a zapriadla. „Takže áno?“ Neodpovedala. Spokojne sa stočila do klbka a zaspala.

 „Dobrú noc, Perla!“ tíško som šepla a pritúlila som sa k jej hebučkej srsti.

Kristína Krasňanová, 7.B                                                                                                                                                        

Babka, ty si super!

      Volám sa Júlia a každú sobotu chodím k babičke Helenke, u ktorej sa vždy napchám jahodovou zmrzlinou. Býva na druhom konci mesta. A je na vozíčku, lebo má chorú chrbticu. To mi povedala mama. Tiež máme suseda, ktorý je na vozíčku, ale ten mal autonehodu.

      Aj dnes je sobota a hneď medzi dverami som vpadla do jej teplého náručia. „Babka, babka!“ Babka ma silno stisla. „Vieš, čo sa stalo? “ A začala som jej rozprávať. O tom, ako som našla na školskej nástenke plagát, že prijímajú deti do oddielu krasokorčuliarov a ako som povedala mame, že by ma mohla prihlásiť, ale ona že v žiadnom prípade. Rozplakala som sa. Rada plávam, bicyklujem, ale úplne najradšej sa preháňam po ľade na korčuliach. Babka ma vypočula, poľutovala a povedala, že má super nápad.

 „Pozorne ma počúvaj. S mamou sa porozprávam. A mám taký plán..., také naše malé spoločné tajomstvo. Každú  sobotu, keď sem prídeš, nebudeme tráviť pozeraním rozprávok a telenoviel, ale prinesieš si korčule a vždy pôjdeme na zimný štadión.“

 „Pôjdeme?“ spýtala som sa neveriacky. „My dve?“

 „Áno, my dve.“ Na chvíľu sa ešte zamyslela, a potom rozhodným hlasom dodala: „Teraz si dáme tú jahodovú zmrzlinu.“ Hlasno som sa zasmiala: „Babka, ty si super!“

       Kým ona v kuchyni hrkotala tanierikmi, ja som si otvorila skrinku, kde mala odložené albumy a škatule s fotografiami. V jednej z nich boli čiernobiele fotky a nikoho som na nich nepoznala. Objavila som aj jednu, na ktorej bolo dievča na korčuliach. Na inej bolo opäť to dievča na ľade. Náhlivo som sa začala v škatuli prehŕňať. Aha! Mladá žena, to by mohla byť predsa..., tentoraz na stupni víťazov. Keď prišla babka a uvidela ma s tou škatuľou, bola veľmi prekvapená.

„Babi, kto je toto?“ opatrne som sa jej spýtala.

„Vieš, že si už ani nepamätám? Poď si dať tú zmrzlinu, kým sa neroztopí.“    Jahodovej som ako vždy neodolala.

      O týždeň...

      Keď ma mama odviedla k babke, bola som veľmi šťastná. Svoj sľub splnila. Namierili sme si to k zimnému štadiónu. Obula som si korčule a s radosťou vyšla na ľad. Prekvapujúco tam neboli takmer žiadni ľudia. Babka na vozíčku pozorne sledovala spoza mantinelu moju ešte kostrbatú jazdu. A potom mi dávala rady o správnom držaní tela a rúk. Keď sme sa vracali zo štadiónu, povedala mi, že sa rýchlo zlepšujem, a to ma potešilo.

      Neskôr...

     Takto prebehlo pár týždňov, a keď mi začala hovoriť o piruetách, flipoch a axeloch, bolo mi veľmi čudné, odkiaľ to všetko vie. Vždy, keď sme prišli zo štadiónu, zmrzlina od nej mi chutila viac ako inokedy. Po ďalších tréningoch som vedela jazdiť už aj plynule dozadu, vedela som sa elegantne otočiť a k piruete mi chýbal už len kúsok. Babka sa čoraz viac vžila do úlohy mojej poradkyne, až som mala občas pocit, že sa chce postaviť z vozíka a ukázať mi to sama.

      Prišiel deň, v ktorom som mala predviesť, čo viem. Konkurz. Bolo tam veľa detí, rodičov, a tiež trénerka, ktorá veľmi srdečne pozdravila moju babku. Nechápala som, odkiaľ sa poznajú, ale v tej chvíli som sa sústreďovala hlavne na seba a moju jazdu.

...

       O pár rokov neskôr...

      Trénerka mi neustále vraví, že raz bude zo mňa výborná krasokorčuliarka, ako bola babka, ale že sa nikdy nemám vzdávať. Vraj mám veľký talent a mám každú prekážku preskočiť s úsmevom. Ale nie vždy sa to dá...

      Mama s otcom sú dnes večer stále smutní! Zo svojej izby som počula niečo ako: Ako to povieme Júlii? Mala ju tak rada... Nechápala som, ale ráno vyšlo z nich to smutné: „Vieš, zlatko, babka Helenka zomrela.“ Chvíľu som len tak stála, no zrazu sa mi spustila jedna slza, potom druhá a zo sĺz bol zrazu vodopád. Pritúlila som sa k mame a tá mi len potichučky povedala: „Neplač, moja.“

      Utiekla som do izby a len plakala a plakala do vankúša. Nemohla som pochopiť, ako sa to mohlo stať! Mala som ju tak rada... Mohla som sa jej so všetkým zdôveriť. No ona je zrazu preč! Keď som sa ráno zobudila, napadlo mi, či to všetko nebol iba zlý sen. No keď som vyšla z izby a uvidela uplakanú mamu a otca v čiernom obleku...    

      Raňajky som nezjedla a ani neviem, ako som nastúpila do auta, ktorým sme mali ísť na pohreb. Na cintoríne hrali smútočné piesne. Uvidela som ju vo veľkej truhle. Nevedela som sa na moju babičku dívať bez toho, aby som sa zase nahlas nerozplakala. Poprosila som mamu, aby som mohla odísť. Išla som na štadión a  postavila sa na miesto, kde vždy sedávala na vozíčku.

...

      Na tréningu...

     Trénerka mi dohovárala, že sa vôbec neviem sústrediť, že nerobím to, čo odo mňa chce... Ale veď kto by to v mojej situácii vedel? A pýtala sa, čo mi je. Povedala som jej, že sa mi nič nestalo, len mám zlý deň.

 „Lenže ty máš tie zlé dni už zo dva týždne.“ No hneď, ako to povedala, neudržala som v sebe plač.

„Julka, už mi konečne povieš, čo ti je?“ spýtala sa ma trénerka.

       Povedala som jej úplne všetko. Ako sa neviem zmieriť so smrťou mojej milovanej babičky, ako ju stále na štadióne hľadám pohľadom, a preto sa neviem sústrediť...

 „Pozri, Julka, tvoja babka kedysi reprezentovala Slovensko a vyhrávala jednu cenu za druhou. Po tom, ako sa jej narodila tvoja maminka, sa dokázala opäť postaviť na ľad a súťažiť. To, že sa jej stal na tréningu ten úraz a skončila na vozíčku... Dlho sa s tým nevedela zmieriť. Ako športovkyňa, bohužiaľ, skončila. No po nejakých rokoch začala pracovať ako trénerka. Trénovala dokonca aj mňa.“

      Ako do seba začalo všetko zapadať! Fotky v albume, babkin výraz, keď som ich našla, mamine obavy... Proste všetko!

„Ale ak chceš babke TAM HORE poslať odkaz, že námaha a čas, ktorý strávila s tebou, nebol premárnený, tak sa musíš vzchopiť a ukázať, čo v tebe je!“

      Verte ,či neverte, tieto slová ma naplnili novou energiou. Vstala som a išla sa rozcvičovať s ostatnými dievčatami.

 „Kde sme to skončili?“ Kamarátky sa rozosmiali. „No jasné, takže pekne od začiatku!“

      Konečne tréning ako má byť.

„Dievčatá, prestávka! Mám pre vás novinku!“ zakričala trénerka a všetky dievčatá si začali pošepkávať.

„Dostali sme pozvánku na medzinárodnú súťaž juniorov, na ktorej bude jedna z nášho oddielu reprezentovať Slovensko. Na rozhodnutie mám dva týždne.“

      Všetky sme naraz zhíkli. Na takej veľkej súťaži nebola ešte ani jedna z nás.

      O 14 dní neskôr...

„Veľmi dlho som sa rozhodovala, ktorú z vás vyberiem, pretože všetky ste snaživé, ale prišla som k záveru, že tam pôjde...Júlia!“ Od toľkého nadšenia som skoro omdlela. Ja idem reprezentovať Slovensko!

      O pár hodín...

„Mami, tak si predstav, že ja idem reprezentovať Slovensko!“ Mama bola celá bez seba presne ako ja...

      V deň súťaže...

      Zaznelo moje meno a ja som zrazu uvidela všetky tie vlajky, obecenstvo, mamu a otca a moju trénerku! Vykročila som nesmelo na ľad. Kým začala hrať hudba, tak som si spomenula na babku a na to, ako sme spolu trénovali, ako som našla jej staré albumy, ako sme spolu vyjedali jahodovú zmrzlinu... Do svojho tanca som vložila všetko! Keď som dotancovala, zaznel veľký potlesk. Taká šťastná som nebola nikdy. Uklonila som sa a išla za trénerkou. Čaká nás ešte vyhodnotenie.

„...a prvé miesto si vybojovala slovenská reprezentantka Júlia...!“ Ocitla som sa na stupni víťazov! Presne tak ako kedysi moja babka! Určite by bola na mňa hrdá! Stála som tam, spievala našu hymnu a  sledovala, ako na stožiari stúpa zástava Slovenska. Vďaka mne. A mojej babke.

Kristína Krasňanová, 7.B

Začalo sa to zmrzlinou...

      Bežím ako o dušu. Sú mi v pätách! Nemôžem sa vzdať! Musím byť rýchlejšia ako oni. Dám to!  Zvláštne. Čím dlhšie bežím, cítim menšiu únavu. Zdá sa mi, že som im unikla. Spomalím  a obzriem sa za seba. Nikde nikto. Som rýchlejšia! Utiekla som im. Vyhrala som! Cítila som sa ako po pretekoch. Len škoda, že v cieli ma nečaká nadšené publikum a stupeň víťazov. Zaslúžila by som si to.

      Zadýchaná si sadám na obrubník chodníka. Chvíľu premýšľam, čo urobím, keď mi zrazu ktosi zozadu zakryl oči. Začalo mi búchať srdce, ako pred chvíľou, keď som upaľovala ulicami mesta.

 „Hádaj, kto je?“ Uľavilo sa mi, keď som spoznala známy hlas. Veronika. Moja najlepšia kamoška.

 „Prosím ťa, čo tu robíš?" Akoby som čakala na túto otázku a všetko som jej jedným dychom „vysypala“. O tom, ako ma začali pred domom otravovať siedmaci a zapárali do mňa, ako som sa nedala a jednému z nich som na nos prilepila kornút so šmolkovou zmrzlinou. Veronika sa rozosmiala. A ja tiež, keď som si predstavila  toho chalana s nosom modrým od zmrzliny.

„Vieš, a potom som sa rozbehla, oni sa pustili za mnou a ja som sa im snažila utiecť. A podarilo sa. Dobehla som až sem.“

„A boli aspoň pekní?“ zaujímalo ju.

       No to je celá ona! Mne išlo o život a ju zaujíma toto. Ale vlastne... boli. Boli pekní, hlavne ten s tým modrým nosom. Vlastne sa mi páčil. Občas som ho stretla na chodbe školy. Chvíľu sme spolu kráčali a pri ich dome sme sa rozlúčili. „Tak ahoj, už musím ísť.“ „Veď aj ja.“

      Cestou sa mi v hlave preháňali myšlienky o tom všetkom. Z premýšľania ma „prebudil“ pohľad na hlúčik chalanov, ktorých som už z diaľky zbadala pred naším vchodom. Po tele mi prebehli zimomriavky. Sú to oni. Čo ak ma zbijú? Pridala som do kroku a blížila sa k nim. Postavili sa mi do cesty.

„Bola si vážne dobrá!" povedali takmer zborovo.

„Na šiestačku to bol parádny výkon!“

      Pozrime sa, tak oni vedia, že som šiestačka... Bitka sa asi konať nebude.

„Čau, bežkyňa!“ rozlúčili sa a odišli. Zostala som iba ja a chlapec s „modrým nosom“.

„Nešla by si na zmrzlinu? Pozývam ťa."

„Na šmolkovú?“ Obaja sme sa rozosmiali. O chvíľu sme už sedeli (ja s jablkovou, on s čučoriedkovou) na múriku v parku a hompáľali nohami. Rozprávali sme sa, ako keby sme sa poznali už veľmi dlho. Také super to nebolo možno ani s Veronikou.

„A čo robíš zajtra?“ Nemôžem mu predsa povedať, že mám spev a že sa musím učiť na písomku z matiky.

„Nemám nič. Prečo?“

„No, myslel som, či sa neprídeš pozrieť na štadión. Mám tréning.“

      Neodmietla som a bola som zvedavá. Nedalo sa mi zaspať a myslela som iba na to, kedy ho opäť uvidím.

      Keď som prišla, tréning sa už začal. Všetci sa rozcvičovali a ja som sa celý čas pozerala na šikovných mladých atlétov, chlapcov i dievčatá, ako počúvajú rady trénera a plnia jeho pokyny. Bol tam aj „Šmolko“, vlastne Martin. Zakýval mi a venoval sa rozcvičke. Tréner sa nezaujímal o to, kto som a mne to tak vyhovovalo. No o chvíľu ma požiadal, či by som nezabehla po kužele, ktoré boli na opačnom konci atletickej dráhy. Keď som sa vrátila, skonštatoval:

„Držanie tela máš dobré, musíme vylepšiť dýchanie a prácu rúk. A nabudúce si prines poriadnu obuv,“ zasmial sa a pozrel na moje sandále.

„Nabudúce?“ nechápavo sa pýtam.

„Áno, na budúci tréning. Hej, Martin! To je to dievča, o ktorom si mi hovoril pred tréningom?“ Martin na mňa žmurkol. To je teda pekné sprisahanie, pomyslela som si.

      A tak som si vymenila hodinu v zuške, lebo chcem chodiť aj na atletiku. Prvý tréning som celkom zvládla, ale s mojou kondíciou to veľmi slávne nebolo. Už po pol

hodine som vyplazovala jazyk ako sesternicin buldog. Tréner ma síce po tréningu pochválil, ale to hovorí zrejme každému, aby ho povzbudil. Potom sa ma opýtal, či by som si nechcela vyskúšať na budúcu sobotu moju prvú „šesťdesiatku“.

      Moje prvé atletické preteky skončili druhým miestom. Nechýbal ani stupeň víťazov a ja na ňom. Tréningy ma bavili čoraz viac a čoraz viac som sa zlepšovala v rýchlosti i v technike behu. Vždy som sa tešila aj na ostatných členov oddielu, lebo popri drine tam bola vždy aj psina.

      S Martinom som sa stretávala často. Naše priateľstvo mi pomáhalo. Na tréningoch i mimo nich. Už sme o sebe vedeli skoro všetko, ale aj tak sme si stále mali čo povedať.

      Za tri mesiace môjho nového športového života som sa výrazne zlepšila. Boli dva dni pred dôležitými pretekmi. Tréner do mňa a Martina vkladal nádeje. Po tréningu sme išli na zmrzlinu. Sadli sme si na ten istý múrik ako prvý raz. Myslela som na to, ako som vtedy utekala pred chalanmi, ako som sa bála, že ma dolapia, aj na prvý tréning, aj na to, aký je tréner prísny, ale priateľský ku každému.

„Neboj, to dáš!“ povzbudzovali sme sa pred štartom. „Pripraviť sa, pozor..." Vyrazila som na trať a v duchu som si uvedomovala rady trénera... bež vzpriamene, trochu sa nakloň, správne dýchaj... Toto malo iste na mysli aj ďalších sedem dievčat, ktoré spolu so mnou bežali na atletickej dráhe.

„Kika, ideš!“ počula som Martinov hlas. To mi dodalo silu. Nasadila som tretiu kozmickú a ... Bola som v cieli. Žeby som vyhrala?

      Tento príbeh má dva šťastné konce. Vtedy vyhral aj Martin. Rozbehla som sa oproti nemu rovno do náručia. Naše poctivé tréningy sa oplatili. Obidvaja sme sa ocitli na stupni víťazov. A po pretekoch sme si sadli na náš múrik, jedli sme zmrzlinu, hompáľali nohami a rozprávali sme sa tak ako vždy...

Kristína Krasňanová, 7.B

Tags: tvorba žiakov